29. APRÍL  2008 Strana 8

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Prírodná rezervácia Fabova hoľa

    Vyhlásená bola v roku 1980 a v roku 2003 ju prekategorizovali z národnej prírodnej rezervácie na prírodnú rezerváciu, stupeň ochrany 5.

   Územie predstavuje hrebeňovú časť Fabovej hole (1439 m n. m.), najvyššej krajinnej dominanty Slovenského rudohoria. Na severozápad k Breznu je široký členitý chrbát s dlhými neosídlenými dolinami a prevažne ihličnatými lesmi. Z lesníckeho hľadiska sú pozoruhodné hlboko zavetvené horské smrečiny či ojedinelý výskyt tisu obyčajného. Nachádzajú sa tam vzácne horské druhy i niektoré chránené rastliny.

   Lokalita je prirodzeným biotopom medveďa hnedého a hluchánej zveri. Podnebie patrí do chladnej klimatickej oblasti. Tu je aj najvyšší úhrn zrážok, ktorý presahuje ročne 1000 mm, s maximom v mesiacoch jún až august.

   Najvhodnejšie obdobie pre turistiku je jar, neskoré leto a začiatok jesene (máj, september, október). Keď sa rozhodnete navštíviť túto prírodnú rezerváciu, výstupových ciest je niekoľko. Dnes si popíšeme cestu zo sedla Zbojská.

   Rudnou magistrálou podľa značiek sa dostaneme do priehlbiny v južnej časti Fabovej hole na Kučalach. Naskytne sa nám pekný pohľad na Tisovec. Pripojíme sa k chodníku, ktorý vyšiel z Tisovca a vystupujeme na Tri kopce, ktoré sú južným predvrcholom Fabovej hole. Za 10 – 15 minút sa dostaneme na samotný vrchol. Na návrat si vyberieme trasu podľa uváženia, buď do Závadky nad Hronom, Polomky, Tisovca alebo zvolíme trasu, ktorou sme prišli.

   Zrkadlom zdravého, vyváženého prírodného prostredia je hojnosť a pestrosť rastlinných a živočíšnych druhov. V posledných rokoch do zoznamu ohrozených rastlín a živočíchov pribúdajú ďalšie druhy vyžadujúce ochranu.

   Aj pri tejto návšteve prírodnej rezervácie nezabúdajme, že sme navštívili časť prírody s pozoruhodnými biologickými a estetickými hodnotami, ktoré si zasluhujú zvýšenú pozornosť a ochranu.

(E-ová)


 Tretí absolventi plaveckej školy dospelých

   Plaveckému klubu Flipper sa už tretíkrát podarilo pre verejnosť mesta zorganizovať plaveckú školu dospelých. Vyučovanie plávania absolvovala 13-členná skupina, ktorá bola rozdelená na plávanie pre neplavcov a zdokonaľovacie plávanie. V kurze si všetci prihlásení neplavci mohli dokázať, že začať nie je v žiadnom veku neskoro a svojou ctižiadostivosťou podstúpili náročnú výuku, ktorú zúročili v záverečných pretekoch. Členovia zdokonaľovacej skupiny sa oboznámili so všetkými plaveckými spôsobmi a absolvovali malú školu potápania s plutvami a so šnorchlom. „Sme radi, že sa plávanie dostáva do povedomia aj dospelých, pretože jeho zdravotný a spoločenský význam je pri dnešnom životnom štýle čoraz dôležitejší,“ povedala nám Ľubica Vičanová. Nový kurz otvárajú pred letnou sezónou od 30. mája do 6. júla (informácie na tel. č. ŠK Flipper 0902 411111).

(ľv)


Svet očami vojnového reportéra

     Pri samovražednom atentáte zahynuli desiatky nevinných ľudí... Vojská vzbúrencov zaútočili... Takéto a podobné správy čítame v médiách každý deň. Prinášajú ich novinári – vojnoví reportéri. Od jedného z nich si môžete prečítať zaujímavú knihu. Vychádza práve v týchto dňoch a sú v nej príbehy, o ktorých sa z novín nedozviete. Zákulisie práce vojnového spravodajcu v knihe Po stopách konfliktov odhaľuje Martin Rajec.

V čom je práca vojnového spravodajcu špecifická? Čo všetko okrem veľkej dávky odvahy potrebuje takýto novinár mať?
   - Šťastie! Zdravý úsudok a rozvahu. Jeden zo skúsenejších vojnových novinárov mi raz povedal, že odvážnych a nerozvážnych sú plné cintoríny. Dal mi radu, aby som vždy zvážil, či samotný záber alebo príbeh stojí za riziko. Ja som podľa toho vždy konal a oplatilo sa. Netvrdím však, že rozvážni novinári s dobrým úsudkom nezomierajú. Jednoducho, riziko je tam vždy prítomné. Slávni vojnoví novinári ako je Nachtway alebo Abbas dokázali, že toto zamestnanie sa dá „prežiť“, aj keď sa mi zdá, že situácia sa v posledných rokoch zmenila a novinári sa stali vyhľadávaným terčom. Špecifiká práce sú v jej riziku a nepredvídateľnosti. Môžete sa spoľahnúť iba na seba a priateľov. Všetko, čo v civilnom živote funguje, vo vojnovej zóne  jednoducho nenájdete.

Do akej miery táto práca ovplyvnila vaše ďalšie životné smerovanie?
   - Nemyslím si, že táto práca ovplyvnila moje životné smerovanie, skôr zmenila môj postoj k životu. Zmenil sa mi rebríček hodnôt. Veci, ktoré som predtým považoval za dôležité, sa neskôr ukázali ako malichernosti. Tiež ma to utvrdilo v poznaní, aké som mal šťastie, že som sa narodil a vyrastal v prepychu na Slovensku, bez toho, aby som sa musel obávať o svoj život alebo životy mojich najbližších. Možno to znie ako fráza, ale je to tak. Vidieť následky konfliktov v Afganistane, Iraku alebo v bývalom belgickom Kongu, z vás spravia srdcom pacifistu.

Sú udalosti, ktoré sa vám aj po rokoch vynárajú v živej pamäti? 
   - Spomienok je veľa a stále sú živé. Často spomínam na Afganistan, ale napríklad aj na Kongo alebo Libériu. K Iraku sa vraciam najmä v diskusiách o chybách americkej administratívy v prvých mesiacoch po obsadení krajiny. Tesne po vojne sme mohli ako cudzinci slobodne cestovať po krajine a v roku 2005 som už nevystrčil ani nos z vojenskej kolóny alebo základne.

V knihe spomínate, že ste si na základe niektorých situácií vytvorili vlastnú stupnicu strachu...
   - V tom príbehu z Afganistanu skôr priznávam, že nastali situácie, pri ktorých som si myslel, že viac sa báť už nemôžem a mýlil som sa. Dôležité je nepanikáriť a zachovať pokoj. Tiež je zvláštne skúmať, aké situácie vo vás vyvolajú pocit strachu. Napríklad, keď na nás raz v Afganistane počas cesty autom v horách vystrelil ozbrojenec, ktorému sme odmietli zastaviť, nebol čas na strach a za najbližšou zákrutou už bolo veselo. V iných situáciách sa strach dokáže stupňovať a je zaujímavé sledovať, koľko toho človek znesie. Pochopiteľne, niekedy vám negatívne pomôže aj vaša predstavivosť.

Dramatické rozprávanie z ohnísk vojnových a sociálnych konfliktov dopĺňajú v knihe vaše zážitky z pobytu v Izraeli, Libérii, Kongu… Čo ste si odniesli  z pobytu v týchto krajinách?
   - Veľa zážitkov… Demokratická republika Kongo, teda najmä provincia Ituri, ktorú sme navštívili, sa v tom čase považovala a stále považuje za veľmi nestabilnú. Libéria sa zase spamätáva z krutej občianskej vojny. Tieto príbehy tematicky súvisia s tými, ktoré som napísal o Afganistane alebo Iraku. Jedine zážitky z Izraela sa netýkajú ozbrojeného konfliktu. Sú staršieho dátumu a zaradil som ich do knihy ako bonus, alebo test pre čitateľa, či sa „prehryzie“ až na koniec.

Vo vašej knihe sú publikované snímky vynikajúceho českého fotografa Michala Novotného, viacnásobného držiteľa ocenení v Czech Press Photo, Best of Photojournalism a World Press Photo. Kde ste sa zoznámili?
   - S Michalom sme sa stretli v Afganistane pri mojej druhej návšteve tejto krajiny a odvtedy sme zostali dobrí kamaráti. To, že mi poskytol svoje vynikajúce fotky do mojej knihy, si naozaj vážim.

Zhovárala sa Mária Lešková

  

Súťaž o knihu

 Po stopách konfliktov

    Martin Rajec precestoval kus sveta ako súkromná osoba, aj ako reportér televíznej stanice TA3 a člen filmového štábu. Jedenásty september 2001 spôsobil, že sa stal vojnovým reportérom. Okrem spravodajských informácií jeho cesty priniesli aj príbehy, ktoré z novín nepoznáme. Tie zhrnul do zaujímavej knižnej podoby. Viac, než o samotných ozbrojených konfliktoch sa z nej dozvieme o zákulisí práce reportéra, o ťažkých podmienkach, v ktorých si musí operatívne poradiť a pracovať v nich, o problémoch s cestovaním či ubytovaním, o metódach práce zahraničných kolegov, o strachu a odvahe miestnych ľudí… Knihu Martina Rajca Po stopách konfliktov môžete vyhrať, ak najneskôr do 7. mája do našej redakcie doručíte lístky s kupónom a vaším telefónnym číslom. Mená troch výhercov uverejníme 13. mája.
  O knihy so srdcom súťažili tí, ktorí poslali do redakcie korešpondenčný lístok s kupónom a odpoveďou, že príbeh Paracelsa sa odohráva v Európe v šestnástom storočí. Šťastena pri žrebovaní prisúdila knihu Moje nové srdce J. Halamovej z Brezna. Život a doba Paracelsa poputuje k J. Giertlovi do Čierneho Balogu. Obom blahoželáme.

 KUPÓN – PO STOPÁCH KONFLIKTOV

 Vojnový reportér Martin Rajec v Kongu

Foto: Michal Novotný


Blondínkoviny

Blondínka plače pri Hrone a policajt sa jej pýta:

- Prečo plačete, slečna?

- Ale, utopila sa mi kamoška.

- A ako je to možné?

- To tiež nechápem, veď mala lodičky.

...

- Viete, čo urobí blondínka, keď zistí, že má ešte trochu času?

- Začne strieľať do hodiniek.

- A prečo?

- Zabíja čas.

...

Do baru vojde muž s blondínkou a objedná si:

- Jedenkrát malibu, - potom sa obráti na blondínku, - a ty si čo dáš?

- Ja si dám veľké bu.

...

Doktor hovorí blondínke:

- Doma musíte užiť osem lyžičiek tohto lieku.

- To asi ťažko, pán doktor, ja toľko lyžičiek doma nemám.

...

Do základnej umeleckej školy príde blondínka a sťažuje sa učiteľke:

- Je pravda, že moju dcéru učíte poltóny?

- Áno.

- Tak ju učte celé, my na to máme.

...

- Pozrite sa sestrička, nad čím asi dumá tá blondínka na chodbe?

- Ale doktor jej povedal, že bude mať dvojičky, tak premýšľa, od koho je to druhé...

...

Jedna blondínka hovorí druhej:

- Myslím, že môj manžel ma podvádza.

- A prečo?

- No vieš, moja dcéra sa veľmi podobá na suseda.

...

 

 

- Prečo nevie blondínka napísať číslo 11?

- Lebo nevie, ktorú jednotku má napísať ako prvú.

...

- Vieš, prečo blondínky jedia Whiskas?

- Lebo chcú byť kočky!

...

Spytujú sa kamošky blondínky:

- Jana, prečo chceš byť trénerkou hokejistov?

- Aby som mohla striedať chlapcov.

...

- Viete, čo robí blondínka, keď hádže na zem pukance?

- Kŕmi zebru.

...

Stretnú sa dve blondínky:

- Počula som, že na Slovensko príde tretí operátor...

- Nevrav! Čo, nemá kto operovať?!

...

- Vieš, prečo blondínky pozerajú porno až do konca?

- Lebo čakajú, že bude svadba.

...

Stojí blondínka na zastávke, ide okolo muž a hovorí jej:

- Milá slečna, tu jazdí autobus iba na sviatky.

- To mám dnes šťastie, mám narodeniny!

 

J. Pupiš


Kresba: Pavol M. Kubiš


STRANA :

1

2

3

4

5

6

7

8

9

10

11

ARCHIV

TIRAZ

KONTAKT