11. MAREC 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Reklamácia

   Chvíľu som počkal, kým pokladníčka skasíruje posledného zákazníka a potom som sa k nej obrátil so slovami:

   „Dovolíte, prosím? Mám tu reklamáciu. Ráno som platil päťtisíckorunáčkou a len neskôr som si všimol, že ste mi zle vydali.“

   „Pane, je pol šiestej, snáď si nemyslíte, že vám reklamáciu uznám. Viete, koľko päťtisícok mi dnes prešlo cez ruky?“

   „Uvedomujem si, že si nemôžete každého zákazníka pamätať, ale ja vám zodpovedne hovorím, že sa stal omyl...“

   „Viete čítať?“

   „A...áno.“

   „No tak si láskavo prečítajte, čo je napísané nad pokladňou.“

   „Chápem, že mimo prepážky sa reklamácie neuznávajú, ale...“

   „To by mohol takto prísť každý a ako by som k tomu prišla ja? Mám tri deti...“

   „Však práve. Svoje si nedám, ale ani cudzie nechcem, presne, ako hovorí ten známy slogan.“

   „Aj keby ste boli odišli na dva kroky od pokladne, tak vám reklamáciu neuznám... Nie ešte, tárate sa celý deň po meste a teraz, keď vám došli peniaze, prídete sem...“

   „Skôr som skutočne nemohol, bol som v práci a tiež sa mi nedá odísť, ako aj vám, od pokladne.“

   „No, ak ste kolega, tak to pre vás nebude ťažké pochopiť.“

   „Skutočne to, pani, nejde dať do poriadku?“

   „Už som vám to predsa povedala... a nezdržiavajte ma, musím urobiť uzávierku...“

   „Nebude vám sedieť...“

   „Nechajte to láskavo na mňa... Do videnia!“

   „Chcete povedať, že ste so mnou definitívne skončili?“

   „Áno.“

   „Nuž, dobre, keď to inak nejde, tie dve tisícky si teda nechám...“

Emília Molčániová


Mária Obernauerová:

Čriepky z divadelného života

Naša „Teta Marta“

    Všetci sme ju volali teta Marta. Vtedy bola najstaršou členkou súboru. Hrala skoro v každej inscenácii, či už malé alebo väčšie postavy. Jedného času viedla aj kroniku divadla, z ktorej sa potom čerpali informácie aj do publikácií vydávaných k významným výročiam.
   Teta Marta bola „eso“, najmä na zájazdoch sa chcela prispôsobiť mladým, niekedy sa jej preto dostalo aj výsmechu. Najviac nás pobavil príbeh, ktorý sa mohol skončiť aj tragicky. V Bačovej žene hrala postavu matky. Ujo Daxner ako náruživý fajčiar si neodpustil cigaretku ani v zákulisí a keďže dobre neodhadol čas vstupu do hry, horiacu cigaretu často položil na stoličku, ktorá bola medzi bočnými sufitami, odkiaľ sa zavše sledovala hra. Najmä inšpicient tam mal svoje miesto, keďže sme odposluch do šatní nemali zavedený. Na takto položenú cigaretu si raz sadla teta Marta. Krojová sukňa sa neuchránila ohňu a začala tlieť. Keď vstala na výstup, vzduch rozjatril tlo a  zo sukne sa začalo dymiť. Ujo Peihoffner, tiež vynikajúci herec, vidiac čo sa robí, zakričal na javisko: „Marta, riť ti horí“. Laco Kukula, ktorý hral baču Ondreja, sa mal v tomto výstupe po príchode z Ameriky zvítať s matkou - čiže s tetou Martou. Práve týmto výstupom zabránil možno väčšiemu nešťastiu, ktoré sa mohlo stať, keby bola sukňa vzbĺkla plameňom. Výkrikom: „Mama, mamka moja“, ju ľavou rukou objímal a pravou „plácal“ po zadnej časti tela dovtedy, kým tlo na sukni neuhasil. A tak sa tento príbeh skončil šťastne, aj keď ho chlapci, uťahujúc si z tety Marty, často pripomínajú najmä na zájazdoch.
   Spomienky na bývalých členov Divadelného súboru Jána Chalupku venujem tým, ktorí sa nebudú môcť zúčastniť na oslavách 85. výročia založenia súboru a tým, ktorí sa pričinili o jeho slávu.

 

Marta Liptáková v hre Ivana Stodolu: Bačova žena          

 


Božena Bobáková

Na krídlach vetra 11.

Posledná komédia

    Teraz sa, deti, môžete opýtať, ako kočovná komédia súvisí s mojou vytrvalou žabou.

   Nuž tak, že moji spolurodáci, čo túžili vidieť posledné predstavenie potulných umelcov, zmobilizovali všetky svoje sily a schopnosti, aby sa naň dostali, práve tak ako tá žaba.

   Niektoré dievčence napríklad svoje prísne matere umodlikali. Sľúbili, že po komédii budú oveľa usilovnejšie priasť, tkať, vyšívať, buchkať a vyhládzať ľan, strihať handry na pokrovce. Odriekali sa novej stužky do vlasov, ba dokonca aj najbližšej tancovačky.

   Nejeden šuhaj v onen posledný deň tak poctivo vyčesal statok železným česákom, že sa mu srsť ligotala sťa zrkadlo. O koňoch už ani nehovorím. Iba zriedka mali tak nádhere pozapletané hrivy a chvosty, tak úžasne vyleštené kopytá. Maštaľ vyriadená ako izba, drevo pod kôlňou narúbané najmenej na týždeň. Do čoho bolo teba inokedy mladých aj nútiť, kvôli poslednej komédii všetko urobili s radosťou. A teda aj ja, nech som starých len toť nedávno poohovárala, že sú skúpi, ušomraní, že nemajú pochopenia pre zaujímavosti tohto sveta, musím čestne priznať, že som sa mýlila. Veru, dosť veľa tvrdých sŕdc sa predsa len pohlo, v dosť veľa prísnych hlavách sa dostala navrch ústupčivosť.

- Čo už narobíme. Mladosť – pochabosť. Aj my sme takí boli, hr, hr do vetra, ale kedy? Dávno, veľmi dávno. Zabudli sme, roky uleteli, ako keď vietor fúkne do púpavy. Ešte tých pár šestákov, ešte tých pár vajec oželiem. Nech sa mládež pokochá. Zajtra cirkus odíde a bude zas nadlho pokoj.

   Ako áno, ako nie, veľká miestnosť v obecnej krčme sa predsa len naplnila, ba bola taká natrieskaná, že sa napokon jediného miesta na státie nenašlo. Zvedavci sa tisli vedľa seba tak nahusto ako máčne zrnká v makovici alebo ľanové semiačka vo svojich malých hlávkach. Od toľkého ľudstva začalo byť v miestnosti horúce na zadusenie. Museli sa otvoriť obloky, ale ani to veľmi nepomohlo, lebo zvonku sa do nich okamžite napchalo chlapčísk, čo na vstupné nemali ani zošúverený zemiak. O múr zvonka poopierali rebríky, na ktorých pišťali dievčatá z načisto chudobných bydlísk. Rebríky boli čosi – kamsi oblepené rukami – nohami ako včelí plást včelami. Nik nedbal na nepohodlie ani na možnosť, že niektorá priečna palička ťarchu mechriacich sa tiel neudrží a všetky zletia na jednu veľkú hŕbu do pŕhľavy.

   No a dnuka sa hádam najhoršie cítili tí, čo im krčmár ponúkol miesta na dlhých hrubých laviciach alebo čo si doniesli stoličky z domu a postavili ich čo najbližšie k javisku. Po bokoch stojaci sa im totiž nakláňali ponad hlavy, dýchali im na krk, ustavične sa mrvili v snahe postaviť sa čo najpohodlnejšie.

   Tlačili sa tak blízko pri javisku, že ho skoro zvalili. Lebo viete, deti, v dávnych časoch mojej mladosti v našej dedinôčke o kultúrnom dome s murovanou a pevnou scénou nik nechyroval. Keď pán učiteľ nacvičil dva – trikrát do roka s mládežou divadlo, alebo keď ako teraz prišli komedianti, zbili sa z drúčkov drevené koníky, postavili sa na užší koniec školskej triedy alebo krčmy, pokládli sa na ne dosky, zboku priložili schodíky, čo ináč na nich pani učiteľka držiavala kvetináče s myrtou a rozmarínom, na protiľahlé steny sa zabili háky, na ne sa pripevnil drót, aby sa mala kde zavesiť opona a kulisy – javisko bolo hotové, mohlo sa na ňom hrať.

   Na takomto improvizovanom proscéniu sa vždy hrávalo oduševnene a zo všetkých síl. Obecenstvo bývalo mimoriadne vďačné. Smialo sa alebo slzilo podľa toho, čo sa im pred očami dialo, akoby všetko bolo naozaj.

   Tak aj tohto posledného večera sa náramným plačom lúčilo s nešťastnou Genovéfou. Nielen uslzené ženské pokolenie, aj silné mužské pohlavie sa rozcítilo, čo boh uchovaj. Hlasitý nárek prerušilo iba zjavenie sa Gašparka, ktorý sa krikom usiloval prehlušiť príboj rozľútostených hlasov hľadiska.

- Jeminenku a kudrlajdenku, lidičky, zírám správne alebo sa

mi to všecko jenom zdá? Tak já sem vám predvádel kousky do roztrhání tela a vy teďko chcete temi potoky, čo se vám lijou z vaších očních studánek vyvolat svjetovou katastrofu, zapšíčinit potopu, která nás všicky smete ze zemskího povrchu do hlubin večnosti? Vstupte do sebe, lidičky, já ešte nechci umírat, já ešte nechci do večních lovišt, ale vy mne tam nutíte a to není hezkí od vás. Já chci žít, já chci žít, já nechci ešte umírat.

A začal sa metať, robiť kotrmelce, cengať premnohými hrkálkami, čo mal našité na čiapke, blúze i nohaviciach. Rozhadzoval rukami – nohami, komicky sa prekrúcal – podľa toho, ako neviditeľný komediant, ukrytý za pestrou kulisou poťahoval zhora motúzkami, ktoré mal Gašparko pripevnené po celom tele.

   Pamprlík bol taký náramne smiešny, že diváci pomaličky začali zabúdať na smutný osud Genovéfy.

   Ani nezbadali ako, ale veselý chlapík ich o malú chvíľu celkom zaujal a ak ešte niekomu aj tiekli slzy a ako veľké hrachy sa kotúľali dolu lícami, tak to boli slzy smiechu. Gašparko svojím zvláštnym dialektom vykrikoval také podarené vtipy, že sa prítomní priam zvíjali od smiechu.

   Lenže každá pesnička má svoj koniec.

   Gašparko urobil svoj posledný pukrlík, hlboko sa uklonil a pani komediantka zatiahla oponu.

   Zajtra včasráno komedianti odchádzajú.

   Škoda.


V úzkosti hľadania

    Nadaný „chlapec z chalupy“ Dominik Tatarka vyrastal v Plevníku na strednom Považí ako polosirota, lebo otca stratil na frontoch prvej svetovej vojny. V chudobnom detstve sa ku knižke nedostal, ale milovaná matka ho aj pri ťažkom živote dala študovať. Okrem iného študoval aj v Sorbone a počas 2. svetovej vojny pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Bol aj členom revolučného národného výboru a zúčastnil sa na prípravách Povstania a po ústupe do hôr bol pri partizánoch. Po vojne sa venoval publicistike a literatúre. Jeho knižným debutom bola próza V úzkosti hľadania, v ktorej zobrazil spoločenský život na Slovensku v rokoch vojny. Za svoj román Farská republika sa neskôr ospravedlnil cirkevným hodnostárom. V próze Démon súhlasu sa vyrovnáva s kultom osobnosti a v Prútených kreslách sa vracia do rokov mladosti v Paríži. V roku 1968 sa uznávaný spisovateľ ostro postavil proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, viedol aj demonštrantov ulicami Bratislavy. A preto nasledujúce roky bol v nemilosti a izolácii. Od zúfalstva a samoty ho zachraňovalo písanie do priečinka. Jeho diela odpratali z knižníc aj z učebných osnov a v literárnych slovníkoch a príručkách ho buď zatajovali alebo jeho dielo minimalizovali. Jeho posledné diela prvý raz vyšli na Západe v osemdesiatych rokoch, u nás až po deväťdesiatych rokoch minulého storočia (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky). V nich sa chce dopátrať pravdy o človeku.
   O svojej milovanej matke vydával svedectvo takmer v každej svojej knižke. V Navrávačkách sa stretneme s jeho návratmi do čias detstva, do sveta, kde siahajú jeho korene: „...A mama? Mala oči tmavé, ručičky nežné, jemné, čierno sa obliekala a rozprávala nám o tetkách... Je to smiešne, ale moja mama fajčila. Tam v Skalitom ženy fajčili... mama mala starosti, ako osem detí vychovať, ale mala aj svoje radosti. V nedeľu ísť do kostola, spievať litánie, v ktorých boli obsiahnuté tie najkrajšie metafory zo Šalamúnovej Piesne piesní, na slávu Panny Márie...“Sám o sebe Tatarka povedal: Som karpatský pastier a zbožňujem všetko, čo je pravé.
   Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v Plevníku a zomrel 10. mája 1989 v Bratislave. Pochovali ho na Turíce na Martinskom cintoríne v Bratislave a na pohrebe sa okrem množstva ľudí zúčastnil aj A. Dubček. Pripomíname si 95. výročie jeho narodenia.

A. Prepletaná



Desiateho mája brezniansky Vodopád oslávi 25. narodeniny

   Písal sa rok 1982, kedy sa na jeseň stretli dvaja muzikanti rôznych žánrov Ondrej Paciga a Jaroslav Malina s myšlienkou založiť v Brezne kapelu na spôsob trampskej alebo country hudby. Pozbierali ešte dvoch gitarových „škrabačov“ a začali sa prvé skúšky. Najprv v paneláku, neskôr v M – klube pri Závodnom klube ROH Mostáreň Brezno. Nadšenie bolo ohromné, gitary mali, od Eda Pustaja kúpili basu, bendžo a mandolínu zaobstaral závodný klub a partia začala trénovať skladby prevzaté od ich vzorov – skupín Zelenáči, Plavci, Fešáci a pod.
   V lete 1983 Milan Bartko napísal text (Keď prídeš na hory) k prevzatej melódii od pražskej trampskej kapely Pacifik a onedlho na celoslovenskom festivale Zaprášenými cestami v B. Bystrici (1984) sa im podarilo obsadiť 3. miesto. „Inšpirácia a chuť do ďalšej tvorby narástla,“ hovorí Ondrej Paciga. „Prvé hudobné skúsenosti sme zbierali od kamarátov z Třinca, hlavne od krstného otca Vodopádu bendžistu Pala Liberdu, môjho priateľa zo základnej vojenskej služby v Plzni. Formou recipročných návštev a vystúpení sme sa postupne zdokonaľovali v technike hry. Do kapely prišiel Cyro Kováč s bendžom a nahradil Jara Malinu, gitarista Janko Medveď vystriedal Paľa Šubu a Tibora Adamca. Janko Medveď sa začal prejavovať aj textársky a kapelu okrášlili dve nové spievajúce členky - huslistka Janka Kasarová a gitaristka Iva Ťažká.“
   Začínajúcej kapele výrazne pomohol príchod textára a divadelníka Dana Struhára. Jeho dobrú manažérsku prácu (1984 -1993), vďaka ktorej sa Vodopád dostal do povedomia celého Slovenska, vnímajú dodnes členovia kapely ako veľmi hodnotnú. Vznikol koncertný program pre dospelých a tiež program pre deti, s ktorým precestovali takmer všetky slovenské obce a mestá. Intenzívne spolupracovali s Paľom Hraškom a Bratislavským združením country a dobových tancov, neskôr s Vladom Grežom a Petronnelou, súborom Miracle, Maryland, Texasky. V súčasnosti oprášili spoluprácu s Braňom Hamašom a súborom Sillmarion.
   Počet vystúpení predstavoval úctyhodných sedemdesiat až osemdesiat ročne. V réžii Jula Obernauera účinkovali aj v divadelnej hre O býkovi Klemensovi, s ktorou postúpili na celoslovenskú prehliadku do Šurian. Dano Struhár pôsobil v kapele všestranne - hral, spieval, moderoval a hlavne organizoval vystúpenia, aj krajskú prehliadku trampských, folkových a country skupín Zaprášenými cestami v Brezne. Tá neskôr plynule prerástla do medzinárodného festivalu Country za mestskou stodolou. „Po rôznych úspechoch v súťažiach typu politická pieseň, z ktorých sa kapela prebojovala s pesničkou Železnička od Dana Struhára na celoslovenskú prehliadku do Martina, odrazu stála na jednom pódiu s vtedajšími hviezdami pop music M. Žbirkom, M. Gombitovou, skupinami Team alebo Lojzo.“ V roku 1986 prichádzajú do kapely mandolinista - textár Vlado Kalický a talentovaná speváčka - textárka Eva Lukáčová, ktorá významne prispela k imidžu a celkovému „soundu“ kapely tým, že anglicky spievané skladby v jej podaní pôsobia autentickejšie.
   V lete 1989 získal „húževnatý bendžista“ Cyril Kováč 1. cenu za inštrumentálny výkon na celoslovenskom festivale Zaprášené cesty v Banskej Bystrici. V tom roku sa s bývalou huslistkou Vodopádu Jankou Kasarovou oženil mandolinista Zdeněk Vítek a vďaka svojej náture a brilantnej hre si zaistil pravidelné hosťovanie v kapele až do súčasnosti (autor skladieb Devils frngalica a Fujavica).
   Smerovanie Vodopádu sa začalo uberať okrem prevzatej hudby aj vlastnou tvorbou a v roku 1991 prichádza ponuka nahrať dve piesne na LP platňu Keď vchádza ráno (Stará kára od J. Medveďa a Tulák vietor od O. Pacigu a E. Lukáčovej). Nasledovalo účinkovanie v STV – v programe Lastovička a  niekoľko skladieb prevzal aj Slovenský rozhlas do programu Juventus. V  tom istom roku Vodopád konečne postúpil na najnavštevovanejší československý festival Porta do Plzne. V roku 1992 udelelili Vodopádu cenu Slovenskej asociácie country hudby za prínos pre slovenskú country hudbu. Obsadenie Vodopádu posilnili huslista Peter Vida a gitarista - zvukár Peter Onderuf.
   Rok 1994 bol prelomový, kapela prvýkrát prekročila hranice Francúzska vďaka významnému folklórnemu dejateľovi Danielovi Compagnonovi. Po úspešných zahraničných francúzskych turné (1994 - 2004 dovedna deviatich) vznikla aj spolupráca s vynikajúcim multižánrovým akordeonistom Philippom Naudotom, ktorý takmer okamžite „zapasoval“ do kapely a vznikli dva spoločné hudobné albumy. Prišli aj  pozvania do Anglicka na Trimdon festival v grófstve Durham (1996 a 2003), do Holandska na medzinárodný festival EWOB Voorthuizen (2003) a do Poľska - Ustrzyki Dolne, Warszawa, Wilkowice (2000, 2004, 2005, 2006).
   „Doposiaľ najtalentovanejším gitaristom a aranžérom Vodopádu je Stanislav Švantner, ktorý prišiel v roku 2001 a priniesol do kapely nový vietor. Zároveň je členom kapely The Elements. Od roku 2004 posilnil skupinu excelentný zlínsky hráč na fúkaciu harmoniku Josef „Jope“ Forman. Vlada Kalického nahradil spevák, gitarista a „bavič“ Majo Husenica.
   Osobitne treba vyzdvihnúť výdatnú pomoc (organizačnú, materiálnu či moderátorskú) bývalého riaditeľa mestského kultúrneho strediska Jara Šurinu pri príprave festivalu Country za mestskou stodolou počas všetkých šestnástich ročníkov a pri príprave tradičných Country večerov, ktorých bolo doposiaľ dvadsaťsedem,“ spresňuje O. Paciga.
   Vodopád pravidelne účinkoval takmer na všetkých významných country podujatiach v rámci Česka, Moravy a Slovenska. Doposiaľ odohral okolo 1500 koncertov, country bálov a iných podujatí. Účinkoval v Slovenskom rozhlase, Country rádiu Praha, Proglas, v živom vysielaní anglického rádia BBC, v STV, poľskej i francúzskej televízii. Nahral päť
hudobných nosičov: Na cestách (1993), Vodopád (1998), Vodopád & Philippe Naudot (2001), Výber 1983 – 2003 a Santiáno - Vodopád & Philippe Naudot (2006), ktorý bol nominovaný na Aurela. Druhého mája budú členovia Vodopádu reprezentovať Brezno a Slovenskú republiku na 11. medzinárodnom bluegrassovom festivale EWOB 2008 v holandskom Voorthuizene, kde zo 105 prihlásených kapiel organizátori do programu vybrali aj ich. Vystúpenie na tomto prestížnom podujatí spoja s koncertami v Belgicku. Dostali pozvania na francúzsky Festival La Roche sur Foron (1. - 5. augusta) a do Čiech na festival Chotěbořský džem (22. - 24. augusta), Bruntálske indiánské léto (16. septembra) a Chotěbořský BG večer (12. decembra). A čo považuje O. Paciga za najväčší úspech? „Asi to, že sa nám podarilo vydržať pokope štvrťstoročie a máme pocit, že sme stále na začiatku nekonečnej cesty... Potešujúce je obsadenie druhého miesta v medzinárodnej konkurencii v kategórii country album roka 2007 za starší album Vodopád 1998. Veľmi si vážime prestížnu cenu Mohelnický zelňák 2006 za udržiavanie kultúrnych vzťahov medzi Českou a Slovenskou republikou. Z roku 2006 máme tretie miesto za album Santiáno a z roku 2005 prvé miesto za album Na cestách. Výsledky 4. ročníka súťaže s názvom Sešlo se na redakčním stole, ktorú organizuje Country Zpravodaj Ahoj z Třince (mapuje dianie v oblasti country, bluegrassovej, trampskej a folkovej hudby v rámci Česko - Slovenska a Poľska), publikovali v živom vysielaní 28. februára v rádiu Proglas a country rádiu Praha. Vodopád obsadil …... miesto. O tom, že našu hudbu vnímajú pozitívne aj v USA, svedčí to, že autorská skladba Modra Breakdown od Cyra Kováča obsadila 1. miesto v internetovej súťaži inštrumentálnych skladieb pre bendžo za rok 2006. Túto skladbu prevzala do svojho repertoáru floridská skupina Southern Star Bluegrass Band na čele s bendžistom Royce Burleyom. Od leta 2006 funguje nový server www.folkcountry.sk a fanúšikov môžeme potešiť informáciou, že od februára spustilo vysielanie internetové country rádio. Sedemnásty ročník medzinárodného festivalu Country za mestskou stodolou sa uskutoční 10. mája. Na festivale si Vodopád pripomenie 25. narodeniny a pri tejto príležitosti bude v priestoroch múzea v máji výstava o činnosti Vodopádu od jeho vzniku v roku 1983 až po súčasnosť. Kapela pripravuje k narodeninám aj nový bulletin a nejaké prekvapenie vo forme demonahrávky a DVD.“

(op)

Zraz horehronskej mládeže v Jasení (1983) Vodopád na turné po Francúzsku (1998) Komorní Lhotka - festival Bluegrass Džem 2007

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT