Netyrame ich?

Viem, ze na temu psickarov sa uz vela popisalo. Napriek tomu svojou troskou chcem prispiet aj ja. Aj nedavno jeden pan pisal, ze musel zaplatit pokutu a aj o tom, ze tulavych psov si nikto nevsima a je ich veru dost.
V ostatnom case sa mnozia pokuty za to, ze majitel nema psika na vodidle. Respektujeme, ze je to nariadenie, aj to, ze psie hovienka nepatria do travy ani na chodnik. Ale respektuje niekto tieto zvieratka? Prechadzka na vodidle, to nie je bohvieco!
Nie je to nahodou tyranie zvierata? Co na to ochrancovia? Nemali by byt v meste vyhradene nejake priestory pre psickarov, kde by si ich milacikovia mohli pobehat? Nebolo by od veci umiestnit tam aj nadoby na ich vykaly. Pocula som, ze v niektorych mestach uz nieco take existuje.

Dakujeme...

Prostrednictvom novin sa chceme podakovat primarovi MUDr. Janovi Mackinovi a celemu lekarskemu a zdravotnemu personalu oddelenia ARO Nemocnice s poliklinikou v Brezne za zachranu zivota a odbornu starostlivost o Petra Haluzku.

Dakuje rodina Haluzkova

Mily clovece!
Predstav si idealny zaciatok typickeho pondelkoveho az piatkoveho rana: o siestej sa zobudis, zapnes si radio s prijemnou hudbou, ktora ta dobre naladi do nasledujuceho dna, vychystas sa do skoly alebo do prace a - podotknem, ze este stale s dobrou naladickou - vyberies sa na autobus. No ked sofer zacne pustat ludi do autobusu minutu pred odchodom a ty si uvedomis, ze takymto cinom s velkou pravdepodobnostou nestihnes ani ten jediny pripoj, ktory ta caka, tvoja nalada sa zacne pomaly, ale isto zhorsovat. A opovazis sa soferovi nebodaj pripomenut, kedy ma autobus odchod, v lepsom pripade na teba zagani pohladom hovoriacim: Co ta do toho?! V tom horsom sa na teba osopi, ako si dovolujes nieco take mu vobec povedat, ze nabuduce ta do autobusu vziat nemusi, ze jeho prichod bude este stale v norme a ze sa nema kde ponahlat. Skutocnost, ze zo styroch pripojov tvoj spoj dobieha len na jeden, aj to horko-tazko, ho vobec nezaujima. Ved co na tom, ze dospeli pridu neskoro do prace a deti na vyucovanie? Nejde onho, tak preco by ho mali take ,,malichernosti" zaujimat.No ale, mily clovece, tvoj autobus predsa prichadza na zastavku. Co vsak z toho, ked odchadza prvy pripoj, odchadza druhy pripoj... Ten treti este stoji na zastavke, ale ked sofer vidi, ze nan utekas - ci si stary ci mlady - pre istotu ti zavrie dvere pred nosom a ty sa len s otvorenymi ustami pozeras, ako odchadza prec. Okrem toho sa sem obcas zatula nejake to auto, alebo zastavi autobus iduci opacnym smerom, moce sa tu kopa deti a ludi iducich za svojimi povinnostami. Soferi na nich trubia, co len znasobuje tento dokonale organizovany chaos. No ludia clovecenski nastastie este nevymreli. Caka tu stvrty, studentsky autobus, ktoreho sofer je ochotny zobrat vsetkych cestujucich, pokial je to mozne. Avsak niekedy to mozne nie je. A opat sa obratim na teba, cteny clovece: Vies, preco to nie je mozne? Preto, ze si obcas zabudnes dat tasku dole z chrbta, preto, ze ti je jedno, ci sa tvoj spoluziak alebo kolega zmesti, alebo nezmesti do autobusu, preto, ze ty sa potrebujes porozpravat prave s tym kamaratom alebo znamym, nad ktorym si sa prave pristavil, preto, ze ty musis zaberat dve miesta, aby aj tvojej tasticke bolo dopriate nejake to pohodlie, alebo aby si podrzal miesto kamaratovi, ktory nastupuje o dve zastavky dalej. A potom nastane skutocna kovbojka. Jeden skonci nacapeny na dverach a ledva dycha, druhy dobreze nesedi soferovi na kolenach, medzitym sa ozvu hlasite nadavky, pripadne smiech, napodobnovanie zvukov autobusu, komentovanie vsetkeho, co sa okolo deje a ty sa len radujes, ze ta cesta trva len zhruba patnast minut. Ale to nie je ani zdaleka vsetko. Nastupi starenka, no teba, ziaka zakladnej skoly, gymnazia, hotelovej alebo obchodnej akademie, priemyslovky alebo uz pracujuceho ani ,,netrkne" postavit sa a vydat zo seba cosi ako: ,,Teta, podte si sadnut." A to si clovekom, ktory by uz po tych niekolkych rokoch zivota stravenych v skolskych laviciach mohol vediet, co sa patri. Darmo sa ti pocas tychto rokov rodicia a ucitelia snazili vstepovat nove a nove poznatky, viedli ta k poslusnosti, darmo si hrdy na to, ze mas dobru skolu alebo ,,job", kde dosahujes uspech. Ved k comu to vedie, ked ti slova ludskej prapodstaty, ako tolerancia, ohladuplnost ci ochota pomoct nic nehovoria? Je na zaplakanie, ked sa na horko-tazko uvolnene miesto cez minimalne troch ludi prerype bezocivy chalan, odsoti dievca, ktore si tam chelo sadnut a s diabolsky posmesnym uskrnom na tvari poznamena: ,,Viem, ze si si chcela ist sadnut. Mas smolu, predbehol som ta." alebo: ,,Ty postojis, nie?" Ved pre chlapca by malo byt ctou odstupit sa dievcine. A na slusnu damu by gavalier urcite urobil dobry dojem. Najma v dnesnej hektickej dobe, ked sa najmensie prejavy dzentlmenstva stavaju vzacnostou.
Ze sa v tomto spoznavas, clovece? Ano, je to o tebe. A je prave na tebe, aby si s tym nieco urobil. Ved staci len, aby si si zlozil tasku z chrbta a hned bude o pat miest viac. Staci, aby si zacal mysliet na to, ze aj spoluziak ci kolega chce stihnut na vyucovanie alebo do prace. Staci, aby si si uvedomil, ze su tu aj ludia, ktori maju o par rockov viac a nevladzu pocas celej cesty autobusom stat, a uz vobec nie za takychto bojovych podmienok. Staci, aby si si uvedomil, ze vsetko sa da, len treba chciet. A staci len tolko, aby si si uz od rana sprijemnil den hoc aj takym obycajnym usmevom, aky ma jedno dievca z nasej skoly. Usmieva sa ci prsi, ci snezi, ci svieti slnko, ci ta pozna alebo nie. Nie pokrytecky, povysenecky, ako to ty, clovece, niekedy robis. Z toho usmevu vyzaruje akasi jednoducha uprimnost. Priznam sa ti, clovece mily, ze spociatku som sa v porovnani s nou citila akasi menejcenna, ochudobnena o cosi, co by som mohla nazvat optimisticky postoj k zivotu. Avsak ked som ju zacala stretavat castejsie, co sa nestalo? Ani neviem ako, skratka som sa od nej nakazila. A zabralo to! Teraz k stale ufrflanym, usomranym ludom pocitujem iba lutost, alebo sa ich snazim nevnimat a akosi lahsie sa vyrovnavam s kazdodennymi problemami. Skus to aj ty! Usmevom ti neodpadne z krasy, prave naopak! Nepochybujem o tom, ze aj ty by si si vedel predstavit, aky by bol ten svet krajsi, ako by sa ti lahsie zilo, keby si sa viacej usmieval, radoval, oplyval dobrou naladou, priatelskostou, dobrosrdecnostou, optimizmom... Sposob, akym to mozno ocenit, vyjadril Victor Hugo jednou vetou: ,,Ludom nechyba sila, ale vola."

Katarina Nemcova