(230. vyrocie narodenia Jana Kollara)

V septembri tohto roka si pripomenieme 155. vyrocie Slovenskeho povstania (1848 – 1849). Slovenske narodne hnutie v porevolucnych rokoch prezivalo krizu. Delilo sa na Novoslovakov – sturovcov a Staroslovakov, ktori boli zdruzeni okolo Jana Kollara vo Viedni. Osnovatela myslienky vseslovanskej vzajomnosti tam vymenovali za profesora slovenskej archeologie na univerzite. Predtym bol dlhe roky fararom slovenskej evanjelickej cirkvi v Pesti. Nezmazatelne vstupil do dejin dvoch narodnych literatur Slavy dcerou, v ktorej vyjadril svoju lasku k Mine, vlasti a najma k slovanstvu. Idey slovanskej vzajomnosti siril aj v homiletickom diele Kazne a reci a v rozprave O literarni vzajemnosti mezi kmeny a narecimi slavskymi. Velky vyznam pre slovensku literaturu mali jeho zbierky slovenskych ludovych (i umelych) piesni Narodnie spievanky. Aj tato bohata studna jazyka a piesni prispela k rozhodnutiu sturovcov prijat strednu slovencinu za jednotny spisovny jazyk. Je paradoxom, ze prave Jan Kollar, v ktorom sturovci videli iniciatora a otca narodnej myslienky, sa v Hlasoch ostro postavil proti Sturovej slovencine. Stal sa ideologickym odporcom Sturovho smeru slovenskeho narodneho hnutia.
Jan Kollar vcelku spravne urcil vztah ku kulturnej minulosti, odporucal osvojit si z antickej a krestanskej kultury a z kultury romansko – germanskej iba tu, ktora je humanna. Spravne stanovisko zaujal aj v otazke preberania hodnot z cudzich kultur: “Z cudziny privezena a vypozicana kultura, pokrok a reformy, ktore nespocivaju na dejinnom podklade nasho naroda a rychle vystupia jednym razom, odtrhuju narod od jeho minulosti, korenia len na povrchu pritomnosti a nemozu zalozit velkolepu, trvalu buducnost.”
Jan Kollar je poprednym predstavitelom slovenskej a ceskej poezie. Nik pred nim nezobrazil tak sugestivne svoje lubostne city ako on vo svojej Slavy dcere. Sonety skladby sa vyznacuju senzitivnostou, vybuchom citov, rozprava v nich o svojich tuzbach, predstavach, o milovanej Mine, o zivotnych hodnotach a istotach. Kollar pisal aj vlastenecku a duchovnu poeziu (pre Zpevnik evanjelicky napisal vela piesni nie z pozicie uceneho teologa, ale z pozicie veriaceho, knaza a duchovneho pastiera).
Poezia Jana Kollara nesie pecat tvorivej osobnosti, vyrazne zasiahla do formovania dalsej generacie slovenskych basnikov, tvori vyznamne ohnivko vo vyvine slovenskej i ceskej poezie. Inspirovala, podnecovala, mala svojich pokracovatelov i napodobnovatelov. Jej inspirujucu silu pocitujeme dodnes – posobi umeleckym prejavom, myslienkovym nabojom, slovom o dobe a k dobe, je posolstvom aj k dnesku. Nachadzame v nej este stale dost toho, co ma svoju pritazlivost a caro.
Jan Kollar, basnik, narodny buditel, hlasatel slovanskej vzajomnosti, zberatel a vydavatel slovenskej ludovej poezie, sa narodil 29. jula 1793 v Mosovciach a zomrel 24. januara 1852 vo Viedni. Pochovany je v Prahe.
(Cerpane z clankov C. Krausa a K. Petrovskeho zo Slovenskej republiky z 29. jula 1993).

A. Prepletana

V roku 1974 som s priatelom Milanom Vojtkom prezil par vzrusujucich mesiacov vyplnenych horuckovitym zhananim pisomnosti, fotografii a ustnych svedectiev, tykajucich sa historie mladeznickeho hnutia v Pohorelej. Vysledkom nasho usilia bola, na prvy pohlad sice skromna, ale vdaka Milanovmu fotografickemu kumstu a vypovednej hodnote vystavenych dokumentov a pisomnych materialov, na domace pomery unikatna expozicia, ktora potom dlho zdobila priestory klubovne zakladnej skoly. Vzapati na to sme zacali pracovat na Izbe revolucnych tradicii, mladeznickej klubovni a agitacnom stredisku. Nech akokolvek groteskne dnes vyznievaju tieto casu poplatne aktivity, faktom je, ze tu niekde sa zacal formovat moj zaujem o miestnu krajinu. A vtedy niekedy sa aj zrodilo nase spolocne predsavzatie - v blizkej alebo vzdialenej buducnosti vytvorit kompletnu studiu o Pohorelej.
Odvtedy preslo vela rokov a mnohe sa zmenilo. Historicke udalosti, v centre diania ktorych sa Milan ocitol, nasu pracu spomalili, ale celkom nezastavili. Dnes uz Milan nie je medzi zivymi. Ja som takpovediac ,,zdvihol" stafetovy kolik, aj ked s vedomim, ze uz nic nebude take, ako byvalo. Aj napriek tomu som sa rozhodol v ramci svojich moznosti pokracovat dalej v nasom spolocnom diele.
Snimka: Peter Bercik           Praca o pohorelskej prirode je prvy krok. Tunajsia priroda mi za tri desiatky rokov prirastla k                                           srdcu a hodiny, ktore som v nej za tej cas stravil, sotva niekto niekedy porata. Pri jej pisani som sa snazil vyuzit vsetky mne dostupne publikacie. Velmi mi vsak pomohlo aj mnozstvo dni prezitych v prirodnom prostredi so ziakmi a priatelmi. Turisticke vychadzky, treningy, lyziarske vycviky, taborenia. Rozhovory s miestnymi lesnikmi a polovnikmi a posledne roky aj praca na ziackych environmentalnych projektoch a spolupraca s mladymi pohorelskymi vysokoskolakmi - diplomantami. Mnohe z toho, co sa v texte objavilo, obsahuje aj obecna kronika. V nej uz dlhe roky pismom i obrazom venujem prirode vela pozornosti.
Pre lepsiu ,,citatelnost" som v texte upustil od obvyklej formy citacii. Koniec-koncov tato praca nevznikla so zamerom tvarit sa ,,vedecky". Hlavnym cielom jej napisania bolo co najpristupnejsim sposobom poskytnut sirokej verejnosti doteraz nepublikovane informacie o miestnej prirode. Citatel istotne v texte rozlisi, co je povodne a co prevzate. Aby ma, napriek tomu nikto neobvinil ani z umyselneho ,,vykradacstva" cudzich myslienok, zoznam pouzitej literarury je sucastou prace. Za vypovednu hodnotu, spravnost a hodnovernost uvadzanych informacii rucim svojim prirodovednym vzdelanim (pedagogicka fakulta - odbor prirodopis a sest semestrov lesnickej fakulty), ako aj dlhorocnym posobenim v tejto oblasti.
Ak som pri pisani tejto prace sledoval aj nejaky iny ciel okrem uz spomenuteho, tak je to ten, ze by ma potesilo, keby sa v buducnosti stala inspiraciou pre ineho, predpokladam, ze aj odborne predsa len fundovanejsieho domaceho autora. Prvopis je vo vlastnictve Obecneho uradu v Pohorelej a caka na svojho vydavatela.

Peter Navoy

Bozena Bobakova