20. MAJ 2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Bozena Bobakova: BIELA DCERA

20.

Etela dlho zbierala sily.
Citila sa sta pred vysetrujucim sudcom.
Velky luster ju oblieval prudmi svetla.
Nemusela by vlastne nic rozpravat. Dominik Dujka je svagor, Ivanu mal tiez rad a vie vlastne skoro vsetko, ale Etele dobre padlo, ked mohla o milovanom dievcati rozpravat, ked mohla o nom pocuvat.
- Ze nie je vlastna, dozvedela sa davno, len co zacala
chodit do skoly. Ludia radi pchaju nos ta, kde netreba.
Tak som jej rozpravala akoby rozpravku o chorej panej, co mala dievcatko, ale nemohla sa on starat, lebo sa musela liecit. My sme deti nemali, tak sme si dievcatko vzali a opatrovali sme ho, pokym mu mama bola v sanatoriu. Ale pani umrela a dievcatko ostalo natrvalo u nas. Na vlastnu mamu sa vobec nepamatalo.
- Ivanka, pravdaze, uhadla, ze rozpravas o nej, hodila sa ti okolo hrdla a suskala ti do ucha, ze vlastna mamicka by istotne k nej nebola lepsia ako ty a ze by od teba neodisla ani za cely svet, aj keby zila. No, ci je tak, ako hovorim? – poznamenal svagor.
Etela nemo zalomila rukami. Velikanske slzy sa jej kotulali po licach. Ved nikdy nebola stastnejsia ako vtedy, ked jej spicate Ivanine laktiky tuho stiskali siju!
Ako davno je vsetko prec!
Zial, nie iba ludska vsetecnost oslabila ich vzajomny vrucny vztah.
Oslabil ho cas.
Cas, v ktorom Ivanka nezadrzatelne vyrastala z detskych sukniciek.
Kedy po prvy raz zbadala Etela zmenu v jej spravani?
Nevie presne.
Iste je, ze Ivanka sa zacala menit. Za volakedajsie caste burlive a nadsene prejavy lasky akoby sa zacinala hanbit. Stavala sa coraz samostatnejsou, od Etely nezavislejsou. Etela nemala nijaky iny zaujem okrem Ivany, Ivane sa otvaral svet dokoran.
Nie, Ivana neodbyjala Etelu od seba hrubo, obcas jej este vzdy aj sama ustedrila letmy bozk, ale ked ju Etela chcela privinut k sebe, znetrpezlivela, zrazu sa musela kamsi ponahlat, zretelne davala najavo, ze sa jej vobec neziada maznania.
Veru, Ivana vzdy robila, co sama chcela. Etela odjakziva slepo vyplnala kazdu jej ziadost. Dostatocnou odmenou za vsetko, coho sa musela sama zrieknut, jej bolo, ked sa Ivana smiala, ked bola bezstarostna, zhovorciva, vesela.
Etela bola skalopevne presvedcena, ze sa Ivana u nej dobre citi. Dokonca aj teraz je presvedcena, ze pocas spolocne prezitych rokov, aj ked uz vedela, ze nie je vlastna, ani raz jej neprislo na um opustit Etelu.
- Ved iba u mna bola doma, kde inde? Teraz sa jej zda lepsim cokolvek insie – internat. Keby bola usla k pokrvnej rodine, nepoviem nic. Krv nie je voda. Ale ona odisla bez jedineho slova k celkom cudzim ludom. Preco mi to urobila?
- Vedela, ze je biela? – spytal sa svagor.
- Ci to bolo tazko uhadnut? Ako rastla, otvarali sa jej oci. Ved bola mudra. Ale nikdy som nezbadala, ze by ju to bolo trapilo.
- No, pravdaze, - povedal svagor zamyslene.
- Biela dcera, ciganska pestunka. Pripad nie kazdodenny. Ciganky skor opustaju vlastne deti, nie ze by zhanali cudzie. Vela mudrych rozumov sa este bude nad ciganskou otazkou zamyslat. Ty alebo Ivana by ste chceli nieco vyriesit? Smiesne. No stavim sa, ze obidve ste nie raz boli v pokuseni vyjasnit si, ci predsa len nie je istou potupou pre bieleho, ked ma splynut s Ciganmi. Kdesi v podvedomi ste mali vsak obidve pocit, akoby bolo nemoresne otvorene o tom hovorit. Rozumies mi?
Etela prikyvla.
- Pravdaze, ked si si celkom malu bielu Ivanku brala k sebe, vobec si nepomyslela, ze vec sa moze natolko zamotat. To ostatne nik od teba nemohol ani ziadat. Dnes vidis, do coho si sa dostala.
Etela vzdychla:
- Mas pravdu, svagor, lenze ja som nikdy takto naramne nespekulovala, ved nie som fiskal. Ivanka bola moja, mala som ju rada, starala som sa o nu, ako som najlepsie vedela – hotovo. Neviem, co som mala este robit viac.
- Hlupa. Ved prave to si zle robila, ze si ju tak zboznovala – bez rozumu, bez miery. Biela alebo cierna, raz by aj tak musela od teba odist. Predsudky, pravdaze, tiez znamenaju vela. Lenze teba zaskocila prave skutocnost, ze Ivana vyrastla a sprobuva vlastne kridelka. Rozpamataj sa na svoje mlade roky: ci si ty bola inaksia? Ivana si tiez pravdepodobne mysli, ze sa uz moze bez teba celkom zaobist. Vravis, ze sa chce vydavat?
Etela zaplakala:
- Ak ju jej mily oklame a necha, neviem, co urobim.
- Etela, si hlupa, pochaba. Prilis si vsetko beries k srdcu, - povedal svagor posmesne.
O chvilu vsak zacal zamyslene, roztrzito klopkat prstami po stole:
- Mal by som nejako zakrocit, lebo zakratko prides o rozum. Uz aj teraz si na najlepsej ceste do Kremnice.

 

Zomrel v mesiaci lasky...

Peter Jilemnicky (1901 – 1949), ucitel, spisovatel, osvetovy pracovnik, nedozil sa ani patdesiatky, ale na svojej zivotnej ceste prezil, skusil toho dost, ak nie vela. Ako kazdy clovek, tak aj on mal svoj velky sen. Prist na Slovensko ako Halek, Plicka... spoznavat slovensky lud, pre tento lud aj nieco urobit. Najlepsie, ako si sam pre seba povedal, da sa to na poli pedagogickom – medzi detmi, rodicmi a dalsimi v mieste, kde bude pracovat.
Od predsavzatia bol len krok k uskutocneniu sna. Maturuje v Ucitelskom ustave v Leviciach, vojensku sluzbu odsluhuje v Rimavskej Sobote a v Banskej Bystrici. Este pocas nej si podava na skolske urady ziadost, ze chcel by ucitelsku drahu zacat na Orave. Urady ziadost odobrili, ale umiestenku dostava do skoly U Deja vo Svrcinovci (Kysuce).
Hujikovci, Viktor a Vlado, chlapi od pera, napisali pre citatelov putave reportaze pripominajuce Jilemnickeho.
Viktor z navstevy rodiny tam, kde bolo “pole neorane”, vo Svrcinovci – Ludovita Pastorka Deja. Riadky potvrdzuju, ze P. Jilemnicky, aj ked vlastnil cervenu knizocku, v tych casoch nebol sam, bol nielen clovekom, ale aj vnimavou osobnostou, bol skromny, citovo zalozeny, vedel sa zzit s ludmi, medzi ktorych prisiel.
Po vyse dvadsatrocnom odluceni si v skole “U Deja” sadol ku skolskej kronike, v ktorej v roku 1925 stacil vyzdobit len titulnu stranu, aby do nej vpisal tieto slova: “Deticky, s ktorymi som sa rozpraval, maju v tvari zvacsa rysy tvari mojich byvalych ziakov. A ked sa rozpravam s nimi, s rodicmi, mam dojem, akoby sedeli predo mnou v laviciach v triede, kde sme spolocne prezili dva krasne skolske roky... Kolegom a kolegyniam prajem, aby sa im dobre ucilo, aby sa kedykolvek mohli vracat na tieto miesta s takymi dobrymi pocitmi, ako som sa vcera a dnes vratil ja.”
Zapis bol urobeny v roku 1946. Citat uvadzam z listu, ktory mi poslal riaditel skoly P. Ondrisik k pripravovanej besede o 80. nedozitych narodeninach P. Jilemnickeho (8. 1. 1981).
Vlado podal tiez zaujimave postrehy o styroch zamaninskych rokoch (1932 – 1936), ktore prezil P. Jilemnicky v skole v Kostolci, dedinka vzdialena od Povazskej Teplej vari len sest kilometrov. Vtedajsi riaditel skoly Elo Lucansky autorovi reportaze priblizil Jilemnickeho ako pedantneho vpisovatela skolskych udalosti do skolskej kroniky. Napriklad aj to, kolko sa v skolskom roku spotrebovalo dreva, uhlia, zositov, kolko ziakov ake ma zaobutie – jeden par topanok ma tridsatosem deti, dva pary dvadsatsest, tri pat deti.
V tomto chudobnom kraji, ale krasou bohatom, navstivili Petra aj dalsi spisovatelia: F. Kral, Z. Zguriska, J. Hora, ba aj velky dansky spisovatel Christian Anderson Nexö.
V Kostolci, v podkrovnej izbietke sa zrodili dve velke literarne diela: Kus cukru a Kompas v nas.
Jilemnicky sa predsa len “tahal” k mestu. Siel do Jura pri Bratislave, ale... V roku 1939 musel do Ciech. Syri roky pobudol i v koncentracnom tabore. Po vojne, v roku 1945 opat prichadza na Slovensko, prihrejem si polievocku, aj do Cierneho Balogu.
Na Ciernom Hrone stretava sa s obecnym kronikarom, ucitelom Stefanom Lehockym. A ako kronikar hned “vyspovedal” hosta. Na otazku: “Ako zaposobil na vas kraj a lud?” – dostal odpoved: “Prisiel som medzi svojich. Spomenul som si na cesty po Horehroni... v Podbrezovej, v Hronci, v mojom milom Bujakove, v Pohorelej, na Zavadke, v Sumiaci i na Polhore...”
Udalosti z cias SNP a prichodu osloboditelskej armady do Cierneho Balogu spracoval Jilemnicky v diele Kronika. Napisal ju tak, ako keby sa aj on podielal na kazdodennych udalostiach v tie krusne dni, a tak...
Viacere literarne osobnosti sa zhodli na tom, ze Jilemnicky Kysuciam venoval Vitazny pad a Pole neorane, trnavskemu kraju Kus cukru, Povaziu Kompas v nas a Horehroniu uz spominanu Kroniku.
Skoda len, ze hodiny jeho zivota nemal zakotvene v rozvrhu hodin aspon do osemdesiatky. Zomrel 19. maja 1949, v mesiaci lasky, v ktorom po svrcinovskych, kostoleckych, ciernobalockych medziach zakvitli ceresne vtacie, rozbujdosene trnoslivcie a v zahradach tulipany s narcismi.
Nemali by sme zabudat!

(li)

h0320j.jpg (24708 bytes)

 

Mama

Mama je bytost, ktoru mi nebo zosiela,
je zazrak, zemska podoba anjela.
Prve slovo, prvy krok, vsetko k nej smerujem,
pozornost, vdaku, lasku prave mame venujem.

Taka silna a nezna zaroven len mama moze byt,
rozumom, ale i citom ma vzdy ucila zit.
Previedla ma cez rozpravky - naucila snivat
a ludskymi ocami sa na svet divat.
Vdaka nej viem usmev rozdavat,
poznam pomocnu ruku podavat.

Teraz si cenim vahu slova ,,mama".
Zobrazuje ho predovsetkym snaha.
Snaha vdychnut zivot, lasku, stastia cit
a preto ta mama lubim ako na svete nik!

Ivana Kokavcova

 


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT