20. MAREC 2007 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Vzacne obrazky

Volejbalova siet za dievcatami prezradza, ze ulica sluzila aj ako sportove ihrisko. Nespoznavate miesto, kde sa studentky Skoly pre zenske povolania v roku 1947 odfotografovali? Zavolajte na c. t. 6112283.


Biela smrt (2)

   Skupinu breznianskych lyziarov zapasiacich o prezitie vo vichrici na Velkom boku sme opustili potom, co ich dvaja priatelia spadli z previsu…
   Ked zvysok skupiny zistil, ze stoja nad previsom, z ktoreho mozu kedykolvek spadnut a kamaratom uz nemozu pomoct, obratili sa proti vetru a brodiac sa v prachovom snehu natrafili na okraj lesa. Z krepovych papierov, ktore mali byt pouzite na oznacenie trate, sa im podarilo rozlozit ohen a prebdiet pri nom az do rana. Nevediac, kde sa nachadzaju, pustili sa do doliny a po niekolkohodinovom trapeni, unaveni, s horuckou a omrzlinami, nasli utocisko v horarni nad Maluzinou. Po kratkom odpocinku sa vratili z horarne do chaty na Velkom boku, kam ich uz zaviedol vysliapany chodnik. Na ich prekvapenie sa tu stretli so stratenymi kamaratmi, ktorym zivot zachranila duchapritomnost. Po pade z previsu si vysliapali v snehu chodnik, po ktorom sa pohybovali az do rana, chraneni zaveternou stranou. Rano sa vydriapali spod prudkeho svahu a po dvoch hodinach natrafili na chatu.
   Zakratko prisla do chaty neuplna, tretia skupina Breznanov (vojakov a organizatorov), ktora odchadzala z mesta v piatok. V necase, ktory na hrebeni stale trval, stratili medzi sebou kontakt a skupina sa roztrhla. Dvom z nich sa podarilo preckat do rana v lese, traja dostojnici, udajne po neuspesnom pokuse dostat sa na hreben, zostupili do Polomky. Dalsi dvaja vsak zostavali nezvestni.
   V sobotu odisla z Brezna posledna skupina. Ich bezproblemovy vystup lesom vystriedala na vrchole husta hmla s viditelnostou na 1 - 2 metre a silny vietor, ktory okamzite zahladzal vsetky stopy. Lyziari si instinktivne stanovili smer pohybu, ktory ich, uplne vycerpanych, zaviedol na severnu stranu hrebena, kde uz boli poveternostne podmienky znesitelnejsie a dopriali im maly oddych. „…Ja som sa ucupila ku krikom, ktore boli naplno zaviate snehom a chranili ma pred vetrom. Ked som sa tam zacala dobre citit, pomyslela som si: hovori sa, ze ked clovek uz mrzne, citi prijemne teplo ako ja. A poddavala som sa tomu. Nastastie som v tych chvilach odrazu zistila, ze smerom od chaty k nam idu dvaja lyziari…“ spominala si jedna z ucastnicok. Oddychujucu skupinu nasli dvaja zachranari, ktori sa vybrali hladat stratenych vojakov. Vratili sa az v nasledujuci den. Bez uspechu a s omrzlinami.
   Preteky sa pochopitelne neuskutocnili. Po vystrahe dostojnikov, ktorym sa podarilo vratit z Velkeho boku, zandari v Polomke kazdeho zaujemcu o vystup zastavili. Sprava o situacii na Velkom boku sa rozsirila po Brezne hned po hospitalizacii dostojnikov s tazkymi omrzlinami v breznianskej nemocnici. Navrat ostatnych lyziarov sa ocakaval so strachom, uzkostou a obavami. Kto sa nevratil? Chybali bankovy uradnik Arnost Gazi a vojak Jozef Stacho. Na ich zachranu zorganizovali ihned patraciu akciu. Zamerali sa na dolinu, ktorou sa vratili dostojnici. Na druhy den nasli Arnosta Gaziho zaviateho po pas v snehu. Po tyzdni hladania nasli na tom istom uboci, asi sto metrov nad prvou obetou, telo Jozefa Stacha. Lezal dolu tvarou, uplne zaviaty snehom. Koselu aj bluzu mal roztrhanu. Zachranari usudili, ze zosalel. Ked sa pokusili o rekonstrukciu, zistili, ze obaja lyziari si pravdepodobne na vrchole odopli lyze, spadli z previsu a brodili sa v snehu dolu ubocim. Obete nestastia z Velkeho boku pochovali o niekolko dni na starom cintorine v Brezne.
   Podla spomienok M. Dědeckovej, O. Dvorskeho, Z. Kupcokovej, Z. Sramka a D. Trepaca spracovala

Ivica Kristofova

 Obete z Velkeho boku pochovali 29. marca 1944.

 

Pravde a narodu

(Dve lasky Jozefa Miloslava Hurbana)

   „S mrtvou narodnostou je narod umrety, ked sa obzivne, i on k slave leti. A slava naroda hodna je obeti.“

J. M. Hurban

   Na Jozefa, 19. marca, uplynulo 190 rokov od narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Narodna rada SR uznesenim c. 204 zo 6. februara 2007 vyhlasila Rok J. M. Hurbana, prveho predsedu Slovenskej narodnej rady, knaza, spisovatela, novinara, politika, organizatora narodneho hnutia a veducej osobnosti slovenskeho povstania 1848 - 1849.
  Na jar 1848 vyzval Hurban svojich vrstovnikov a rodakov, aby zobrali do ruk zbrane a vybojovali si svoju narodnu samostatnost a slobodu. Stal spolu so Sturom a Hodzom pri „vzkrieseni slovenciny“ a sam ju v almanachu Nitra uviedol do zivota. Ako jeden z prvych pochopil, ze Sturova idea slovenciny je prostriedok na integraciu Slovakov. Stur bol myslitel, prorok, obozretny diplomat a architekt a Jozef Miloslav Hurban bol konkretnym stavbyveducim katedraly slovenskeho zivota, bol najma muzom skutkov. Bol zakladatelom Slovenskych pohladov, ktore zacali vychadzat v roku 1846 a od svojho obnovenia v roku 1881 vychadzaju dodnes. Hurban bol vzdy tam, kde bolo treba dvihat hore slovenske srdcia - na martinskom memorandovom zhromazdeni (1881) i pri zrode Matice slovenskej, ked zacal vydavat aj Cirkevne listy, ktore tiez vychadzaju dodnes. Kde bolo treba robit, tam bol Hurban. Aj ked nie vzdy a vo vsetkom suhlasil so Sturom, zajedno boli pri uzakoneni slovenciny, v literature i pri obrane proti madarizacii. Pol storocia zil Hurban hlboko zakoreneny vo svojom narode a snazil sa ho prebudit. Sluzba narodu bola prvou a najvacsou laskou Hurbanovou.
   Na zeny sa mlady Hurban pozeral tak ako jeho duchovny vodca.  „Zeny su divne... Ich jazykova logika pradie dlhe nite, ale zuby ich niekedy roztrhaju...“ alebo „...slecinka s trochy majetku pafa cikarety a vydrichmava lenivo popoludnia, ktoreho predpoludnie stravila v necistom vzduchu pri cifrovani sa...“ hovori. Lenze Hurban sa zalubil, porusil svoje mladistve reholnicke sluby a ozenil sa. A zrazu zistil, ze rodina je zakladom naroda. Stal sa horlivym obrancom a vyznavacom rodinneho zivota. Na hlbocku faru si priviedol zo Sobotista Anicku Jurkovicovu, dceru Samuela Jurkovica. Znalcom Sturovcov je zname, ze o Anicku mal zaujem aj fesny Janko Francisci, ten sa vsak napokon rozhodol venovat len narodu, ale napisal Anicke pekne basne. Poslednu, rozluckovu, poslal Hurbanovi a ten ju zaradil do Nitry:  „Letela, letela,/ uletela pava,/ pri mojom dievcatku/ uz iny sedava.“
   Stura samozrejme svojim rozhodnutim rozhneval, ale napokon mu na svadbu prisiel, aj ked poznamenal, ze ide priatelovi na pohreb, nie na svadbu. Svadba bola 7. oktobra 1845 v Sobotisti a svadobny obrad odbavoval Karol Stur. Anicka bola druhou velkou laskou Hurbanovou. Mali spolu styri dcery a piatich synov, z nich prvorodeny a najznamejsi je Svetozar Hurban Vajansky.
   Okrem literarnych diel Hurbanovych si mozeme o jeho zivote a diele precitat viacere knizky, napr. romany Tomasa Winklera: Perom a mecom, od Anny Lackovej-Zory: Z cirej lasky 1., 2., aj Anicka Jurkovicova; T. Winkler zostavil aj knihu J. M. Hurban. Zivot a dielo v dokumentoch a samozrejme nemozeme vynechat ani vynikajucu esej Vladimira Minaca Zobrane spory Jozefa Miloslava Hurbana, z ktorej som tiez cerpala a z nej ponukam na zaver: „...nech hovori sam o sebe, hovoriac - ako zvycajne - o Sturovi: - Jeho trudoviny historicke vtlacili mu do duse obraz naroda slovenskeho tak hlboko, ze s nim a pren zit len sa stalo mu zivotnou potrebou, jeho slabostou i silou, jeho presvedcenim i predsudkom, kriteriom a kategoriou duchozivota; tym dany je nam charakter jeden veliky, na ktory s hrdostou pozerat budu buduci potomci.
   Tento jedinecne prenikavy usudok o Sturovi je sucasne aj hlboko ponatym autoportretom; kazde slovo sa tu vztahuje aj na Hurbana. A potomci nielen pozeraju s hrdostou, ale ziju s nim a s nami a budu s nimi zit: kym bude zniet slovenske slovo.“
   Jozef Miloslav Hurban sa narodil 19. marca 1817 v Beckove a zomrel 21. februara 1888 v Hlbokom.

A. Prepletana


Straka
 

Straka ma v hniezde

bezpecny trezor.

Jagave skvosty

nosi do neho.

Straka je stvora

strasne bohata...

 


Ved ma aj krstne

meno zo zlata.

Vola sa Zlatica, ludove Arana.

Nech sa nik nedivi,

ze je uz zadana.

Bozena Bobakova:


Chytili Janosika v Myte pod Dumbierom?

   V Historickom kalendari Slovensko od autorov Tűnde Lengyelova - Ivan Mrva sa 17. marec 1713 spomina ako den vyrieknutia ortielu nad obzalovanym Jurajom Janosikom. Z kalendara sa okrem ineho dozvedame:
   „Ked Janosik nedaleko Strby ozbijal vdovu po plukovnikovi Schardonovi, zacali organy Liptovskej stolice po zbojnikovi intenzivne patrat. Dovodom bola aj skutocnost, ze stolica jej musela nahradit skodu. O jeho zatknuti nevieme nic urcite, ale podla jednej z verzii liptovsky zeman Lehocky chytil Janosika v Myte pod Dumbierom u milenky. Aby nemusel poziadat skorumpovane organy Zvolenskej stolice o sucinnost, sam ho vraj previedol cez Certovicu do Liptovskeho Mikulasa. Sud s Janosikom prebiehal od 14. marca 1713.“


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT