| Drobnostky ... o Karol Kuzmany nikdy svojou nohou nevstupil do Kokavy nad Rimavicou,
ale jej obyvatelia dostali tu cest, aby jeho busta bola umiestnena prave tu. Uz aj preto,
ze odkaz K. Kuzmanyho je stale zivy a nim vyorana brazda na poli nabozenskom,
narodnom, svetskom sa natrvalo zapisala do dejin slovenskeho naroda. Od nas si zasluzi,
aby sme na neho nezabudali, ved sa narodil v Brezne. Vazime si svojich predkov.
Potvrdzuje to aj udalost z mestecka, cez ktore si hravo preteka riecka Rimavica.
...
o Najstarsi vojak na svete pochadzal zo Slovenska. Zil
v rokoch 1738 - 1831 a volal sa Ladislav Gabris - Skultety. Ako trinastrocny dal
sa zverbovat k vojsku. Sluzil osemdesiat rokov v sluzbach styroch cisarov c. k.
vojsk. Prezil dvadsatdva vojen na 256 bojiskach vtedajsej burlivej Europy. Bojoval
dvanastkrat proti Francuzom, sedemkrat proti Prusom, dvakrat proti Turkom a raz proti
ruskemu carovi. Maliar Jozef Bozetech Klemens tohto vojaka namaloval ako husara na koni
v roku 1857. Obraz je v Mojtine (dedinka v Strazovskych vrchoch) na fare.
V Pruzine ma spomienkovy obelisk.
...
o Vestenicka venusa, ktoru nasli v roku 1925
v Dolnych Vesteniciach, nedava vedcom, tomografom, pokojne spavat. V jemnej
hline, z ktorej vznikla, zistili male zrniecka - bud vyzrazany vapenec alebo ulomky
kosti. Uz skor archeologovia objavili nad jednou polovicou zadnej casti otlacok prsta
pravekeho, asi desatrocneho dietata.
(li)
Zili v nasej reci...
V dnesnych riadkoch chcem vyslovit, niekolko myslienok o
rucich dedinskych slovach, ktorym pomaly zapada pravda platnosti a odchadzaju do
archivnych policiek. Stanu sa archaizmami.
Ako prve tlaci sa pod pero pluzgier. Neviem, kde ma rodnu kolisku, ale viem,
na vlastnych dlaniach (vodnate mechuriky) som ich parkrat “privatizoval”, ze
pluzgier, neprijemna bolacka, vznika od nasady pracovneho nastroja (motyka, lopata,
sekera...) a z nevedomosti. Zivotne skusenosti starsich dali poucenie: “Chlapcek, to
nic, ktore palivo boli, mal si preto, ze mocne si drzal motyku v rukach. Musis na to ist
volnejsie. Asi tak, sa drzi dievca pri tanci...”
Slova pravdive, overene pracou. Beriem si ich za svoje a k motyke, sekerke sa vzdy
“milo” prihovorim. Vyplace sa to. Zaruka vsak nemusi vyjst na sto percent.
Pred rokmi dvaja, a ci traja ucitelia v udoli Cierneho Hrona, zmysleli si, ze budu
vydavat obecne noviny. Napad uskutocnili a “cyklostroj” pripravil na citanie
Balockeho hlasnika, predchodcu dnesneho Balocana.
I stalo sa, ze prisla uloha napisat mikroreportazicku o tkani balockych pokrovcov,
ktore skraslovali dlazky izieb. Predstavu som mal. Poznam krosna i pracu nohostroja, ba aj
strihanie uzkych pasikov zo starych kosiel..., len tkacku pohladat. Podarilo sa. V osade
pri skole a akoby zazrakom aj krosna boli v izbe v plnej “zbroji”, ale...
“Nehnevaj sa”, tykala mi tetuska, pravom, bola ovela starsia, “dnes
nemam volu na rozpravanie. Som akasi vytrovena. Ruky su tazke, v hlave mi huci, od
rana do vecera stale na nohach...”
Moja snaha vysla nazmar, ale tkacku si viem pred oci postavit. Rastom chudsia, ruky
vytahane, malo sa smiala, piesne tahave pospevovala, ked sa jej praca darila... Vytrovena
– pracou unavena.
V polovici septembra, roku konciaceho sa stvorkou, zaujala ma zbierka basni Zivot v
piesni (1961). Su v nej prace sturovskych versovnikov. Janko Matuska (1821 – 1877) ma
tam basen Vzdychy spod Lisice. V jej druhej casti rozprava sa s huskami, surickami, ktore
sa kupu v Orave. Pyta sa ich “ci nevideli husku tu jeho, vysnivanu.” Sam si aj
odpoveda: “Ver ste ju videli/tam za Chocom v ziali/co ste ju so sebou,/klampy,
nepojali?...”
Klampa, klampy – hanlive pomenovanie asi preto, ze si sury – husi kracaju
pomaly prevalujuce boky, akoze nic si nevsimaju, nic ich nehneva..., slovom, su tarbave.
Na mna nezabudnut, pripomina peru slovo cerstvopocute v takomto ozname: “Zial,
drielhoda ste mali prist. Veduci odisiel pred par minutami...”
Na dalsi den, tiez strankovy prisiel som na uradne dvere zaklopal drielhoda (o
nieco skor), ale veduci este neprekrocil prah kancelarsky.
Aj do tretice som len tak mimoletkom instituciu navstivil, no, certifikat na
stvorcove metre zahradkarske zostal v nadoblacne uradnej trieskavice.
Slovo novonadzganec sa este len usidluje medzi nami, ale... dusa priemenciva...
moze byt zaujimava aspon tak, ako... dupkom opriet oci... alebo zostat... v jednej
gliede..., alebo gliede... henguj, Jano!...
A sme docitali. Zistili sme, ze i vymyslanie zavse dobre padne. Lenze tie slova v
nasej reci vyznamovo zili. My s nimi.
(sg)
Kto druhemu jamu kope..., ten sa namaka
Sused mal problemy uz isty cas. Za tie roky, co vedla seba
byvame, sme sa spriatelili, a tak som sa dozvedal “novinky” z prvej ruky, ked
sme sa stretli v zahrade a prehodili niekolko slov cez plot. Sused mal uz dlhsi cas cierne
obdobie. Poznate to, princip domina. Ked sa pokazi jedna vec, uz sa kazia aj tie dalsie,
az pride nejake jasne stop a clovek zacne znovu stupat hore. On bol zatial v tej
“padajucej” faze. Nestastne stal pri plote, ktory oddeluje nase zahradky a
krutil hlavou, ze sa to uz neda vydrzat. “Najprv zahrada” - rozhodil rukami na
oko, aby zdoraznil tu skazu “potom sa mi pokazilo to nestastne auto, deti robia
problemy v skole, obe a naraz, ale najhorsie je to s mojou zenou. Stale len ziape, aby som
s tym nieco spravil. Vies, ako lipne na nasej zahrade, to ju stve najviac, lebo auto uz
dala opravit a aj deti spacifikuje sama a teraz len hulaka, ze by som mal konecne spravit
nieco aj ja. Dokelu, ja sa na to mozem...!” Iba som rychlo prikyvoval na znak
spolupatricnosti, lebo rozpraval prirychlo na to, aby som mu stihol aj nieco poradit.
Vlastne som bol aj celkom rad. Do manzelskych problemov sa zasadne nemiesam, to je pre mna
prilis extremny sport! Hoci v tych “zahradkarskych” som mu dal zopar tipov. Uz
mesiac mu odhnivali korienky a cela uroda bola v katastrofalnom stave. Skusali sme vsetko,
cez zmenu hnojiva az po presadzanie, ale nic. Az potom sme si vsimli, kde-tu kopceky hliny
a bolo jasne, odkial vietor fuka. Nestastny sused prisiel s novymi taktikami ako zachranit
svoju zahradu a aj pokoj v domacnosti, ale nic nezabralo. Hadky s manzelkou sa stupnovali.
Doslo to az tak daleko, ze sa vystahoval pred dom, kde “byval” v stane. Ale aj
tam ho nasla.
Sledoval som celu situaciu spoza plota a potichu som s nim sucitil. Sused bol
odjakziva maly, utly clovek s plesinkou. Ako ubiehali dni, zdalo sa mi, akoby sa este viac
zmensoval a stracali sa mu nielen vlasy, ale aj on sam. A potom to prislo. Stop! Raz rano
som stal pri plote, ked vyliezol zo svojho stanu cely vyusmievany a vo vybornej nalade.
Neveriacky som sa na neho dival. Podisiel ku mne a podali sme si ruky. Spytal som sa ho,
co je pricinou tej nahlej zmeny. Odcestovala mu zena ci co? Len sa zasmial a povedal, ze
cez noc konecne prisiel na riesenie svojho problemu. Ked som sa ho spytal, v com spociva
to riesenie, zaiskrilo sa mu v ociach, kyvol hlavou k svojmu domu a vyhlasil:
“Jednoducho tu bestiu zabijem!”
Naprazdno som preglgol, zhlboka sa nadychol a skusal som mu vstupit do svedomia.
Este nikdy som ho nevidel takeho rozhodnuteho. Nechal ma chvilu blabotat. Potom sa len
otocil a zacal pracovat na “svojej veci”. A tak som zostal bezmocne stat v ulohe
divaka.
Najprv to chcel urobit co najrychlejsie a bezbolestne. Zasiel do predajne so
zbranami. Zbrojny pas mal v poriadku a vybral si aj celkom sikovny, lahko prenostny model.
Uz stal pri pokladni, ked sa ho Matusko, tak volame majitela obchodu, nasho stareho
kamarata, opytal na co mu ta hracka bude. No a sused to vykecal. Co nemal robit, lebo
Matusko je hlboko humanny clovek. Pistol mu odmietol predat. Potom presiel este niekolkymi
originalnymi napadmi, ktore odkukal z telky a stali len kopec prachov, co len zdvihlo
hladinu adrenalinu jeho zeny. Takze nakoniec, ustvany pocitom, ze toto sa musi skoncit, sa
rozhodol, ze nebude tu potvoru setrit a zvolil klasicky, pomaly sposob umierania. Na
zaciatku tyzdna zacal kopat jamu.
Pozical som mu moju najlepsiu lopatu, a potom som uz len sledoval, ako lieta hlina.
Potil sa nad tym bez prestavky tri dni. Nechcel zanedbat ani najmensi detail. Jama bola na
konci dost hlboka, aby bolo nemozne sa z nej vystverat. Nie prilis siroka, len nech sa ta
obluda popasuje s mensou klaustrofobiou. A dokonca vnutro oblozil tenkym plechom, aby sa
neprehrabala na slobodu. Cele dielo na zaver oblozil vlastnorucne zhotovenou
“prirodou”-haluzkami, posypal listim... Konecne si po poriadnej drine vyzul
zahradkarske cizmy, osprchoval sa a dal si pivo.
Preslo este niekolko dni, kym sused ulovil obavaneho krtka, cim zachranil svoju
zahradku, manzelstvo a bolo mu dovolene konecne zlozit stan a spavat znovu vo svojej
posteli. Jeho cierne obdobie pominulo. Som tomu naozaj rad. Hlavne preto, ze mi uz teraz
moze vratit moju spolahlivu lopatu. Budem ju potrebovat. Mam taky pocit, ze teraz sa pre
zmenu zacala “vlnit” zahrada mne.
Alena Kurajdova |
