Bozena Bobakova: BIELA DCERA
22.
Zlatom sa jagala aj nezna kvapocka, co ostala
visiet na ciernej mihalnici Etelinej. Aj Etelina tvar bola ako tmave matne zlato. Svetlo
lustra ju oblievalo.
Etela pozerala dolu, na svoje necinne ruky, stvrdnute hrubou pracou, na
nepestovane, zodrate nechty.
Melancholicky si spomenula na stastne roky v Jachymove, kym zil Stefan Dujka a
ona hrala velku damu. Teraz vie, jej spravanie sa a obliekanie bolo nevkusne, kriklave.
Vtedy si vsak myslela, ze prave ono ju povznesie. Nepovznieslo, skor zradzalo.
Potom dostala Ivanu a s nou sa priucala povabnemu, solidnemu vystupovaniu.
Pozorne si vsimala, ako sa spravaju ini: potajomky si brala za vzor ludi jemnych a
vzdelanych. Usilovala sa ich napodobnovat, v com len mohla. Nebola hlupa. A ked
Ivanka dorastala, nosila svojej mame zo skoly, od spoluziacok, od ich rodicov vselijake
poznatky, delila sa o ne s Etelou a tak sa obidve naraz zuslachtovali. Ta
sedemnastrocna cesta nahor, plna tichych, dovernych povabov!
Etela si velmi zivo vedela predstavit kazdu podrobnost spolocneho zivota
s Ivanou. Ved neprestajne spominala. Svagor Dujka zdvihol hlavu:
- Co si vlastne urobila, aby sa vratila?
Malo.
Alebo lepsie nic.
Prve dni bola prilis nestastna, zlomena. Potom ju zavolali na zavodny vybor,
spytali sa jej, ci naozaj chce, aby Ivana byvala v internate. Ona prisvedcila, ano,
chcem.
Este vzdy bola Ivanina vola aj jej volou.
- Prezradila ti vobec, ake ma plany?
- Prezradila, aj neprezradila. V ten vecer sa vratila z kaviarne
rozculena. Nechcela sa so mnou ani rozpravat. Na druhy den mi rozhorcene povedala, ze
nemoze byt pri mne uz ani minutu a ze sa ubytuje niekde prec do tych cias, pokym sa
nevyda. Neverila som jej. Nazdala som sa: pohadala sa s milym, to ju coskoro prejde.
Vyplace sa, parkrat sa vyspi, bude zas dobre. Vedela som, ze je zalubena, ale nevyzvedala
som sa na nic. Cakala som, ze sa ako dosial sama zdoveri, ked uzna za vhodne. Ale...
Svagor jej skocil do reci.
- To mi staci. Mladenca, s ktorym Ivana chodi, ako tak poznam. Moze mat
s Ivanou vazne umysly, ale moze ju aj balamutit. Dievca je mlade, neskusene. Navravi
mu krasnych reciciek, ktorym svato-svate uveri a na jedine kyvnutie prstom je potom
ochotne robit nerozmyslene ciny.
Zasmial sa:
- Kto vsak mohol tusit, ze nasa rozumna Ivanka naraz tak spochabie?
Etela suhlasila:
- Veru, kto, svagor? Ja sama som si myslela, ze jej netreba vela hovorit ved
je nie Ciganka!
Dominik posmesne vyprskol:
- Etela, Etela! Mas o bielych naramne vysoku mienku! Pre pana krala! Ona sa
spoliehala, ze Ivana nie je Ciganka! Ako keby to bola nejaka zaruka! Vies, co si mala
urobit? Ist za Ivanou, chytit ju za plecia a poriadne potriast, aby sa spamatala!
Etela horekovala:
- Ako len mohla pre jediny vecer v kaviarni, nech sa tam stalo cokolvek,
zabudnut na celych sedemnast rokov, ktore sme spolu prezili?
Uz stopatdesiat
rokov pri ceste do Osrblia Na majeri stoji na svoj vek este krasna bozia muka (kaplnka)
zasvatena Anjelovi Strazcovi.
Podla hroncianskej farskej kroniky ju dal postavit Peter Schön, majster
v drotarni a vtedajsi richtar v Hronci, s pomocou podriadenych robotnikov.
Bozia muka bola vystavana medzi ich dielnou pri Osrblianke a cestou veducou cez Osrblie az
na Tri Vody. Obraz Anjela Strazcu namaloval na zeleznu platnu Jonas, maliar
banskobystricky. Na povodnom obraze je napis Anjel Strazca patron personalu
zelezostroja 1853. Cely naklad cinil 103 florenov. Posvatil ju 24. jula 1853 Ignac
Sasik, farar z Balogu a slavnostnu kazen povedal Stefan Tholt, dekan farar
z Valaskej. Tolko historicka skutocnost.
V kronike je zapisana aj povest o vzniku bozej muky, ktoru nam rozpravali nasi
rodicia. V kronike doslovne stoji:
Hovori sa, ze robotnici v drotarni raz v noci poculi vonku velky
rev. Niektori smelsi sa sli pozriet, co sa to robi a videli nevsedny obraz. Stara
medvedica behala okolo potoka a ukrutne revala. Mladata, nevediac este potok preskocit,
padli do vody. Ludia sa ale nezlakli, pochytali zelezne druky a staru rozzialenu a ukrutne
rozzurenu medvedicu stastlivo dobili. Potom pochytali aj medviedata a aj tieto zabili.
Kozu zo vsetkych zverov odrali a za pekny peniaz predali. Potom sa spolocne uzhovorili a
za tie peniaze, ktore utrzili za koze medvedov, vystavia kaplnku s obrazom Anjela
Strazcu na znak toho, ze ich Anjel Strazca aj cez noc strazil. A toto aj skutocne
vykonali. Chybajuce peniaze sami dolozili.
Kronikar este uvadza: Tolkoto hovori povest a ja este k tomu dokladam,
ze Hroncania nielen v povestiach boli taki stedri, vdacni, obetavi a zbozni, ale aj
v skutocnosti, co ktorykolvek nestranne sudiaci clovek moze bez akychkolvek tazkosti
zbadat.
Ja k tejto historii dodavam: Veru, taki boli nasi predkovia. Okrem tejto bozej
muky postavili na slavu Boziu este dvanast malych architektonickych skvostov (bozie muky,
kaplnky, krize), roztratenych po obci, popri cestach, po poli. Dnesni Hroncania sa o ne
vzorne staraju. Skoda, ze nie vsetky sa podarilo ochranit pred modernymi chamtivymi
vykradacmi. Aj takito ludia su medzi nami.
Koloman Weiss
Posledne zbohom...
Dvadsiateho siedmeho decembra 1948 si Frantisek Svantner do
dennika zapisal:
Dnes vecer mi zena nadhodila otazku, co je stastie. Odpovedal som, ze
naplnenie zivota. Zdala sa spokojna, no hned sa spytala, ci som uz nieco take
v zivote zazil. Nuz lahko mi bolo odpovedat. Snad i niekolkokrat. Clovek citi chvilku
radost, ze zije, chvilku sa poznava cele citi spojenie s okolim, s ludmi,
s prirodou i s Bohom. Nieco take som zazil raz v lete, alebo zaciatkom
leta. Bol som este na Myte. Bolo to v nedelu dopoludnia. V dedine slavili
sviatok Bozieho Tela. Rano, ked som isiel po ulici, ludia, vyobliekani, dostojni,
ponahlali sa do kostola. Cesta bola vyzametana, domy vybielene, akosi slavnostne
vysvietene. Mne sa lutilo travit krasny cas v kostole. Isiel som poza dedinu do hory
a hora sa prave rozvijala, porast bol husty, bujny, kvety velke, pretekajuce vonou, bucina
bola rozvita, ihlicie prave pucilo, zem, korienky silne vonali, priroda prekypovala,
pomedzi stromy sa lialo svetlo a mne bolo naraz, akoby som sa presytil nesmiernou
radostou, ktora ma prinutila padnut na zem. Mal som oci plne slz, prezival som nieco, co
sa neda vypovedat, a potom sa ozval hlahol zvonov a vratil ma do skutocnosti.
Druhykrat nieco podobneho som prezival vtedy, ked som bol v Demanovej, na
vylete. Brat so snubenicou, ja so svojou zenou, vtedy este dievcatom. Odpoludnia isli sme
na vychadzku, ja a ona, nie vsak spolu. Ona vystupovala na jeden kopec, ja na druhy. Bolo
to neobycajne nahlenie. Chcel som byt skor hore ako ona. Ktovie preco? A tamhore ma nahle
schvatila radost, radost z akejsi samoty, ohromne priestory sa mi otvorili, oblaky,
na okoli vrchy hole, ciste dialky, psica, vietor, sevelenie. Citil som odputanie sa
od vsetkeho. A vtedy vystupila aj ona na naprotivny kopec. Telo jej ziarilo v zaplave
lucov, boli sme tak daleko a zaroven, zdalo sa mi, tak blizko prezival som jej
nevinnost, cistotu...
Tuto dennikovu uvahu Frantiska Svantnera som vybrala preto, ze v nej spomina
svoju manzelku, s ktorou sa teraz po patdesiatich piatich rokoch azda znova stretli
na jeho milovanych kopcoch.
Pani Maria Svantnerova, rodena Kobanyiova, v krasnom mesiaci maji, hned jeho
prvy den, odisla do vecnosti v ustrety svojmu manzelovi, s ktorym prezila
necelych osem rokov. Po jeho predcasnej smrti zila so svojimi synmi Jurajom a Matejom
dlhsi cas v Brezne a potom v Banskej Bystrici. Osudom jej matky sa Svantner
napr. inspiroval pri svojom rozsiahlom romane Zivot bez konca. M. Svantnerova cely svoj
zivot venovala velku pozornost pamiatke a odkazu svojho manzela. Chodievala aj na vsetky
podujatia pri prilezitosti jeho okruhlych vyroci v B. Bystrici a predtym aj u nas,
v Brezne.
Tu, v Brezne a na okoli ju poznalo mnozstvo ludi. Tym ostava uz len
s uctou sa sklonit nad jej pamiatkou a podakovat jej aj za to, ze neunavne ozivovala
a udrziavala pamiatku svojho manzela a nasho vyznamneho rodaka.
Maria Svantnerova sa narodila 6. novembra 1913 a zomrela 1. maja 2003
v Banskej Bystrici.
A. Prepletana |